Štyri tanky, dve sajdky, jeden gazík a za nimi pechota. Mohlo ich byť tak šesťdesiat. Nebyť mojej všímavej sestry, skončil by môj život guľkou v hlave. Vyčkali sme kým prešli. Ďalej sme sa držali toho, čo nám pred rozlúčkov povedal otec so starším bratom: „Držte sa v lesoch a choďte na severovýchod do Štefanoviec za Trnavskými. Oni Vás pritúlia.“ Bolo nám povedané, aby sme šli popod Podčičvu, že červená armáda spolu s partizánmi to tam už určite preriedila.
Boli sme asi tak tri kilometre od hradu Podčičva. Po ceste šiel voz s koňským záprahom. Chceli sme, že ho zastavíme a poprosíme, či by nas nevzal so sebou, ale kone splašeným tempom uháňali. Pohonič prešiel možno štyristo metrov a v tom sme začuli streľbu z guľometu. Kone ľahli k zemi, predné kolesá sa pod náporom desiatok guliek rozleteli a pohonič skončil s prederavenou lebkou a hruďou pri svojich koníkoch. Hneď sme zistili, že červená armáda ešte nie je na svojom mieste a že nemci sú v Podčičve zabarikádovaní pripravení proti pechotám červenej armády a partizánov. So strachom v očiach sme sa rýchle vracali späť smerom na Vranov. Sestra videla, že som už vyčerpaný a tak aspoň na chvílu niesla malého Martina ona.
Podvečer, celí premrznutí, sme došli do Hencoviec. Zaklopali sme na dvere prvého domu. Nikto neotváral. Vnútri sa nesvietilo. Skúsil som kľučku. Bolo otvorené, tak som vstúpil. Na zemi v kaluži krvi ležal starší pán. Nehybne som stál, bol som v šoku. Sestra však pohotovo priskočila k starčekovi a vyskúšala tep. Srdce mu bilo, dýchal, ale bol v bezvedomí. „Pomôž mi, musíme ho otočit.“ Z hlavy mu tiekla krv. Mária mu pritlačila kus odtrhnuteho obrusu k hlave a hlavu obviazala svojou šatkou. Po viac ako hodine sa starec prebral. Veľmi ťažko rozprával, ale hovoril, že ukrajinci bojujúci za nemcov ho tak dokaličili. Hľadali niečo pod zub. Odmietol spolupracovať, tak ho zbili. Rozprávali sme sa dlho do noci. Potom si všetci políhali spať, ale ja som nemohol oka zažmúriť. Myslel som totiž na môjho otca s bratom. Bojovali totiž niekde za našu slobodu. Nikdy viac som ich už však nevidel.
