Necestuješ - nezažiješ (Paríž 2012)

Autor: Michal Jasik | 15.12.2015 o 9:02 | (upravené 15.12.2015 o 10:47) Karma článku: 3,45 | Prečítané:  551x

Tuto sa to všetko začalo. Na FB som našiel príspevok, že sa cestuje do Paríža. Nebolo treba veľa a trip sa mohol začať. Máme letenky. Nízkonákladovka to istí.  

Na začiatku bolo 9 bláznov. Bolo ich treba dopraviť do Budapešte na letisko, takže sa šlo troma autami. Cesta zarúbaná, často bolo treba zastavovať a doplňovať pitný režim. Našťastie sa nám podarilo doraziť na letisko predčasne a zriadiť provizórne vysunuté pracovisko.

Predsa len, nie všetci boli stotožnení s tým, že budú letieť. No a zvyšok sa samozrejme rád pridal k nervóznejším a dodržiaval pitný režim tiež. Čo by to bol za trip, kebyže hneď na začiatku nezažijeme nejaké trápenie. Mapy sa chytil náš najsilnejší článok, čo sa mápčítania týka a zahlásil: "Náš hotel je blízko, to dáme aj pešo."
Keď je blízko, tak teda idem. Veď na mape to vyzerá byť podľa mierky iba 1,5km. Samozrejme kebyže nejdeme obkľukou. Napokon po dvoch hodinách ťahania kufrov po parížskych uliciach a hlasného ženského náreku, že ja už nikam nejdem sme dorazili do malého hotelíku, len par desiatok metrov od Mouline Rouge. Výrazne potúžený vodkou vypitou na izbe z letiskového DUTY FREE sme sa vybrali preskúmať okolie. Za hlasitého spevu slovenských ľudoviek sa nám aj Ghetto chlapci odstupovali.

Večer sme pozreli ešte pár pamiatok na okolí a vypili litrové pivo za 15 € a pobrali sa spať. Či piť? Ťažko povedať, ono to sú občas hmlisté spomienky. Ráno sme si zasadili kávičku a vybrali sa poznávať ďalšie miesta Paríža. Pre rýchlejší presun sme zvolili pre zmenu metro. Predsa len rýchlejšie ako pešo. Sedíme si tak, kecáme a zrazu na jednej zastávke hovorím chalanom. "Chlapci táto je určite naša. To musí byť Slovenka!!" Všetci na to, že čo si debil? Kde by sme tu Slováka stretli. Sadla si a ani nie za 5 sekúnd sa ozvala: "Bože ja som tak rada, že konečne počujem nejakích Slovákov." To bolo treba osláviť a tak sme sa pustili do rozdávania umelohmotných pohárikov.

Ušlo sa aj postávajúcemu ujovi, ktorí si tento nápoj pocuckával ďalších 5 zastávok.

Tento deň dva bol pomerne náročný. Chceli sme vidieť veľa, no času sme mali málo. Navyše nám do toho príjemne poprchávalo, takže väčšina zo skupiny povyťahovali na seba pršiplášte. Smiali sme sa, že vyzerajú ako chodiace kodómy. Ja som si radšej kúpil dáždnik zmierený s tým, že ho aj tak budem musieť nechať v Paríži, keďže cez letiskovú kontrolu ma s ním nepustia. Aj tak to bolo jedno, že ten dáždnik mám, keďže som sa presúval s kondómovou flotilou. Ľudia pozdravujem Vás ;)

Počasie sa menilo rýchlo a tak sme občas mali aj pekný výhľad. Rovnako ako aj na Víťaznom oblúku. Podarilo sa nám tam prepašovať tekutinu, ktorá normálne nie je povolená a opäť sme si hrkli. To bol náš maratón. Na každej pamiatke aspoň jednu polku vypiť. Na to sa za nami prirútila mladá češka a pýta sa: "Múžu se zeptat? Nejste vy kluci náhodou ze Slovenska?", - "Áno sme", - "Vidíš tati? Ja ti to řikala, že to nejsou Ukrajinci". Po tomto som si nebol istý, či sme na tom zle alebo dobre.
 

Naše ďalšie kroky z Víťazného oblúku smerovali do Lúvru. Viď cover fotku tripu. Všetci Čínania a Japončíci si ma fotili ako blbnem na tom kameni a potom to išli napodobňovať. Samozrejme 90% ľudí chodí do Lúvru aby videli Mona Lízu. My sme toho síce chceli vidieť viac, ale čas bol neúprosný, takže sme boli radi že sme videli aspoň ju. Inak chcete mať super záber s Mona Lízou? Stačí nabehnúť ako veľká voda s poriadnou zrkadlovkou v ruke a kričať: "Sorry, sorry, this is special photo shooting for press". Potom máte celú Lízu len pre seba. Akurát potom musíte zniesť fakt, že každý číňanek a japončík za Vami bude behať a chcieť fotku tiež. Čo už, ale za tú pamiatku to stojí.
 

Po rýchlonávšteve Lúvru sme sa vybrali na prehliadku Mostu lásky. Bolo tam len o čosi viac zámkov ako na Humenskom moste lásky. Len o pár ton viac teda. Samozrejme mi nedalo nevyskúšať, aké silné puto na moste zanechal neznámy pár. Snáď sa im vzťah nerozpadol po tom čo som uhádol číselnú kombináciu. Ale nie, vtipkujem.

Naše ďalšie kroky viedli z Mostu lásky ku Katedrále Notre-Dame. Mali sme šťastie, keďže práve sa slúžila nejaká omša. Tak sme mohli zažiť aj trochu svätského. To magické ticho akurát občas prerušovali cvaknutia zrkadloviek. Občas aj niekoľkonásobné, keď niektorému číňanovi zostal prst na spúšti a došlo k sekvenčnému snímaniu.

Veľmi rýchlo sa stmievalo a my sme sa uberali k 324 metrov vysokej a 10 100 ton vážiacej dominante Paríža, Eiffelovej veži. Samozrejme, že aj na tejto ceste sme sa stretli s vynikajúcou orientáciou v priestore. Musíme ísť tadiaľto. Po par desiatkach metrov kráčania mi nedá a pýtam sa okoloidúceho: "Prepáč, ale ako sa dostaneme k Eiffelke?". - "Musíte ísť opačne," načo nás hlavný navigátor zahlásil: "Vun hovno zna, ideme ďalej tadiaľto." Po 15 minútach kráčania sme nakoniec usúdili, že asi to bude asi naozaj opačným smerom. Po chvíľke sme zahanbene prechádzali okolo pomáhajúceho francúza, čo nám prvýkrát ukazoval cestu. Pozeral na nás ako na bláznov :D Našťastie sme dorazili na miesto. Peckovo vysvietená. Ideme hore. Na prvé na druhé... Výhľad bol neopísateľný. Proste treba zažiť.

Opäť povestné poldecko a posledným výťahom sme sa poberali dolu. Ešte sme si dali dlhý rozjímavý pohľad z neďalekej vyvýšenej terasy a pobrali sme sa vyspať na ďalší deň.

Hneď z rána sme sa vybrali na návštevu miestneho cintorína Cimetière du Père-Lachaise, kde odpočívajú osobnosti ako Jim Morrison, Oscar Wilde, Édith Piaf, Fryderyk Chopin či Honoré de Balzac. Okolitá skupinka poliakov samozrejme stihla okomentovať ženy, čo boli s nami slovami: "O cholera ake pierdole, Chciałbym.", načo im jeden z nich povedal: "Głupi, oni rozumieją". Tak sme sa všetci na celý cintorín schuti zasmiali a mohli pokračovať ďalej v našej ceste do Invalidovne a neskôr na neskutočne krásne miesto Château de Versailles a jeho záhrady. Aj keď sme si nenechali príliš voľného času, aj tak sme stihli prejsť celý Versaille a časť jeho záhrad. Škoda len, že sme už nestihli Marie-Antoinette's estate a priľahlú záhradu.

Z Versailles sme dorazili v neskorých večerných hodinách späť do Paríža a nám nezostávalo nič iné len ísť dopiť fľaše na hotel a pripraviť sa na ranný odjazd. Cesta domov však už bola pokojná. Všetci sme sa šťastne vrátili s neskutočnými zážitkami. Už v Paríži som sa však dohodol na ďalšom, tentokrát oveľa dlhšom tripe a to ceste do Thajska.

Ak si chceš pozrieť celú galériu z Paríža tak ťukaj sem:
Paríž - časť 1.
Paríž - časť 2.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?